Lord Citrón

Mačky a slávne osobnosti

Americký spisovateľ Ernest Hemingway choval osem mačiek, Mark Twain ich mal vraj devätnásť a francúzsky kardinál Richelieu štrnásť. Počas vojny, keď Nemci bombardovali Londýn, si premiér Churchill dával okrem správ z frontu a vojenských depeší posielať aj informácie o tom, či je jeho ryšavý kocúr Jock v poriadku.

Fyzik Isaac Newton sa zaslúžil o vynález takzvaných mačacích dvierok, keď si ako chovateľ mačiek všimol, že zatvorené dvere mačky obmedzujú v pohybe.

Perzské mačky sa stali veľmi obľúbenými vo Veľkej Británii aj vďaka kráľovnej Viktórii, ktorá ich chovala a zbožňovala.

Anglický kráľ Henrich III. pri pohľade na mačky omdlieval, rímsky cisár Julius Caesar a francúzsky osvietenec Voltaire mačky neznášali a hudobný skladateľ Johannes Brahms na ne poľoval zo svojho okna.

Český spisovateľ Bohumil Hrabal choval niekoľko mačiek.

 Zaujímavá je aj povesť o vzniku mačky.

Keď Noe vyplával so svojou archou pri potope sveta, začali zásoby potravy ničiť potkany a myši. Mačky v tej dobe ešte neexistovali. Noe sa v zúfalstve obrátil na leva, kráľa všetkých zvierat, o pomoc, pretože bez jedla by všetci zahynuli. Kráľ zvierat urobil kúzlo. Kýchol a z jeho nozdier vyskočili dve jeho miniatúry - mačky. Tie zachránili potravu pre všetkých a od tejto doby mačky žijú na svete spolu s ostatnými zvieratami. 

Mačka a upír 

Podľa dávnej gréckej legendy mali mačky schopnosť ovládnuť mŕtvolu a zmeniť ju na upíra. Mačky podľa tejto legendy mali cicať krv zo svojich obetí a vstreknúť ju do čerstvých mŕtvol, ktoré boli po vzkriesení ich majetkom. Vzkriesené mŕtvoly potom využívali na diabolské skutky. Spojenie medzi upírmi a mačkami skončilo spolu s vydaním knihy Brama Stokera Drakula v roku 1897. Táto legenda opäť ožila v 16. a 17. storočí.

Mačka v dejinách a literatúre

Od okamihu, kedy mačka svojím zdržanlivým spôsobom prvýkrát človeku skrížila cestu, bol jej vzostup nazadržateľný.

V Egypte ju uctievali ako dobrú a láskavú bohyňu Bastet s mačacou hlavou, manželku boha Slnka Ra. Mrtvé mačky boli pochovávané na zvláštných okultných miestach. A keď pašeráci previezli mačku do Grécka a Ríma a ľudia objavili, že dokáže chytať myši, začalo sa jej víťazné ťaženie svetom. Všade bola mačka považovaná za niečo zvláštne; ľudia v nej objavovali nezávislého lovca aj jemné, prítulné stvorenie. Potom však nasledoval jej pád. Okolo roku 1200 n.l. nastal rozkvet poverčivosti, začala byť bývalá bohyňa zatracovaná a spojovaná s pohanskými zvykmi. Jej nepreniknuteľnosť a tajomnosť sa jej stala osudnou.             Celých 450 rokov boli milióny mačiek spolu s čarodejnicami a kacírmi mučené, vešané a upalované. Avšak nemilosrdné prenasledovanie sa ľuďom kruto vypomstilo. Už tu nezostal nikto, kto by sa postavil vpádu krýs, ktoré so sebou priniesli mor do stredovekých miest. Teraz boli naopak po miliónoch vraždený prenasledovatelia mačiek.

Až začiatkom 18. stroročia sa mačka znovu dočkala svojho ocenenia. Nemalú rolu pri tom zohrali básnici. A rovnako dodnes mačka spisovateľov a maliarov neustále fascinuje. Jeden francúzsky básnik "posadnutý" troma mačkami, napísal: "Pokiaľ budem písať o mačkách, môj kalamár nikdy nevyschne." Iný poeticky rozpráva: "Ak máme počuť hlasy mavčekov a lienok, musíme mať ušká  ako mačička."